Candler má desať. Stojí na chodbe vedľa známej vešiakovej steny pri bzučiacej chladničke a dverách do špajzky, kde na zemi ako nášľapné míny ležia plechy s tortovými rezmi a kokosovými ježmi. Je nedeľa a spoza privretých dverí obývačky k nemu dolieha veselá vrava rodinného stretnutia.
Bez toho, aby urobil jediný krok, vidí veselé tváre svojich príbuzných. Strýko práve pripomína príhodu zo svojej svadby, keď šofér ženícha na poslednú chvíľu zabuchol kľúče vo svadobnom mercedese, a hneď po nej niekto spomenie poslednú zabíjačku, keď sa v klobásach hľadal dedov snubák. Spoločnosť nečaká na rozuzlenie, obrovský smiech preniká cez kľúčovú dierku od samého začiatku až do šťastného konca.
Má pocit, že kukučky na stene nezastaviteľne odbíjajú jednu hodinu za druhou. Otvoria sa dvere kuchyne a zo svetlom zaliatej miestnosti sa uvoľní krásna vôňa.
„Bude večera,“ začuje za chrbtom a konečne precitne. Otvorená kuchyňa je prázdna a pokrytá prachom. No predsa, tá spomienka je taká živá. Akoby tu stále boli. Usmiate oči, starostlivé ruky, veľké srdcia... Ich nezmazateľné stopy v ňom krásne bolia a on vie, že aj vďaka nim je (viac) človekom.
Sme stavby. Secesné vily, rodinné domy, malé chalúpky na okraji lesa. A ako do žuly sú do nás vyryté tváre. Tváre našich predchodcov. Všetkých, ktorí svojím bytím rozhodovali o tom našom.
Roky plynú a čím viac žijeme, tým viac otvárame: otvárame svoje zámky, chodby, obývačky, barovníky, trezory a v nich ukryté rodinné albumy, svadobné hruškovice aj nedotknuteľné brusnicové kompóty. Premieňame bytie na žitie. Sme chrámy ľudskosti pokryté prachom sveta.
Presne tento pocit mal Candler, keď stál na prahu svojich obľúbených dverí. V hlave milión spomienok, v srdci jedna túžba: navždy uchovať atmosféru tohto domu a jeho teplo, ktoré ako oheň z kozuba za chladných nocí má moc rozohriať skrehnuté srdce aj zahnať temnotu.
Rozhodol sa. Existuje len jedna cesta: nedovolí, aby jeho oheň vyhasol. Všetko, čo ho časy s jeho drahými naučili, chce premieňať na život. Nie umelo udržiavať pamiatku, ale žiť so všetkým, čo dostal.
Veď jedine tak má dedičstvo zmysel. Prekvapivo sladkastá sójová sviečka s netradičným buketom prachu, hruškovice a brusnicového kompótu mu pomáha v tomto poslaní. Zažína ju nielen počas dlhých októbrových večerov, ale aj vždy, keď sa pre svoje dedičstvo cíti, akoby plával proti prúdu.
Jej vôňa je láskavá a potešujúca a vracia ho k ľuďom, pri ktorých pochopil, že život nie je o známkach, úspechoch a výkonoch, ale o Šťastí, ku ktorému kráčame.
Prajeme nám, aby sme ho ani pre jesenné hmly nestratili z dohľadu!
Tím Candler