Sú listy, ktoré nepučia ani nikdy neopadajú. Síce v behu času hnednú, no to, čím sú, sa ani zďaleka nemení. Tešia nás skôr než vyraší prvá tráva a sú pri nás, aj keď zem pokrýva milosrdný sneh. A namiesto toho, aby sme ich zhŕňali na kopy, trpezlivo ich ukladáme ich jeden na druhý, aby keď bude treba, utešili naše srdcia.

 

 

Predtým, než vybehneme do sveta, aby sme sa nechali zaplaviť jarnými lúčmi, nás nerozhodne chladný marec pozýva, aby sme ešte chvíľu ostali doma a zalistovali v knihách. Veď je to ich mesiac!

 

 

Candler má knihy veľmi rád, a preto si vytvoril vlastnú tradíciu: každý rok si v marci prečíta jednu, ktorú už čítal. Tento rok však bolo adeptov niekoľko, a tak kým vonku mizol posledný sneh, obracal list za listom. Netušil však, že ho čaká aj nové dobrodružstvo, o ktorom sa mu ani nesnívalo.

 

Zasvieť len, zasvieť, slnko naše, a rozohrej srdcia ľudu nášho, aby zmäkli a spadla z nich tvrdá kôra kmeňovej samoľúbosti, nadutosti a vypínavosti, i zapália sa oni potom láskou, ktorou dýchajú spevy naše a ktorou pošumievajú lipy sveta nášho od moru k moru. Ľudovít Štúr Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí

 

Ozvali sa mu autori knižnej série Veľkí ľudia z malej krajiny. Predstavili sa ako manželia, rodičia troch drobcov, ktorým záleží na tom, aby ich deti poznali príbehy ľudí, ktorým vďačíme za Slovensko. Prezradili mu, že vo svojej sérii pripravujú po knihe Ja som Milan ďalší titul – chcú deťom priblížiť nášho najznámejšieho Ľudovíta, pretože usilovne pracoval na tom, aby sme mali vlastný jazyk a objavili svoju identitu ako národ. Podarilo sa im vykresliť Štúra ako človeka, ako mladého muža nadšeného pre vzdelanie, ako priateľa, cestovateľa po Slovensku, ako niekoho, komu s víziou horí srdce pre národ.

 

 

Páčil sa mu, v mnohom zatúžil byť ako on a dokázať niečo zmeniť. Bolo rozhodnuté: k pripravovanej knihe Ja som Ľudovít vytvorí Candler konzervovanú atmosféru na mieru. Začal čítať. Čítal básne, traktáty, satirické texty aj Štúrove listy priateľom. Chodil chodníčkami, po ktorých kráčal Ľudovít, aj cestami, ktorými napredoval. Candler zistil, že podobne ako Ľudovít chce aj on radšej viac tvoriť ako troviť.

 

 

Vďaka tomu vznikla sviečka Sadenie lipy s vôňou trávy, medu a zeme, pretože Ľudovítove činy vzbudzovali úžas a upevňovali vzťah k miestu, kam patrí. Jeho úsilie sa zakorenilo a prinieslo úžitok. Ten sa však zrodil z rozhodnutia zaobstarať sadenicu, zobrať náradie, vybrať miesto a vyhrnúť si rukávy. Na veľkej lúke pred zrakom pochybovačov a diskutérov zaboriť rýľ s jediným cieľom – zasadiť lipu. Lipu, o ktorej kráse či úspechu sa nepresvedčil na vlastnej koži. Lipu, v ktorej tieni si neposedel. No tiež lipu, ktorá pretrvala búrky a pevne stojí aj v tom najväčšom vetre.

 

 

Takúto cestu razil náš najznámejší Ľudovít. Rozhodol sa pre zmenu a spolu so svojimi priateľmi vykročil k národu. Bola to cesta naprieč Slovenskom, cesta vzrušujúcich stretnutí aj mnohých skúšok. Cesta, na ktorej je horizont cieľom.

Tím Candler